Húževnatosť, sila, vytrvalosť, a pritom ladnosť a vznešenosť. Aj týmito vlastnosťami by sme mohli charakterizovať pána slovenských hrebeňov a končiarov – kamzíka. Kamzík vrchovský tatranský je svetovým endemitom , vyskytujúcim sa len na území Slovenska a Poľska...

Donedávna kriticky ohrozený druh je dnes na vzostupe a môžeme povedať, že sa mu naozaj darí. Svedčia o tom aj stále sa zvyšujúce štatistiky jeho počtu. Kým na konci deväťdesiatych rokov sa ich počet pohyboval okolo 150 a reálne im hrozilo vyhynutie, dnes sa počty hýbu okolo 1400 kusov, z toho len prírastok kamzičích mláďat je na úrovni stavu spred 20 rokov.

V ruji majú capkovia typicky naježenú srsť od vzrušenia a vyplazujú charakteristický modrý jazyk

 

Mne učaroval kamzík už dávno a dá sa povedať, že je to moja srdcovka. Nejako prirodzene, keď sa podmienky v horách zlepšujú a prístup na hrebene je už bezpečný, mi moje srdce napovedá, že už je čas „skontrolovať“ domovy kamzíkov. Jeho domovom sú trávnaté pláne pod hrebeňmi, skalné rímsy, hrebene našich veľhôr. Tam nachádza potravu, úkryt pred predátormi a zlým počasím, ale aj miesta na kamzičiu lásku, neľútostné a dych berúce naháňačky počas ruje a miesto pre výchovu mláďat v typických kamzičích škôlkach.

Omrznutá kamzica

 

Tento popis prostredia v ktorom žije, však napovedá, že fotografovanie kamzíkov , nie je úplne prechádzkou, ale vyžaduje okrem fyzickej prípravy aj znalosť prostredia a spôsobu života. Je pravdou, že nemálo fotografii kamzíkov je náhodne odfotených na turistickom chodníku. Ale ak je našim cieľom urobiť peknú, nezvyčajnú, možno jedinečnú fotografiu jeho prirodzeného správania, musíme sa na fotenie pripraviť a niečo o kamzíkoch vedieť.

Krásny cap v letnej srsti na sýto zelenej tráve

 

Fotenie kamzíka má v každom ročnom období svoje špecifiká a niečo iné nás čaká v máji, v auguste a v októbri, či novembri. Vždy však od nás vyžaduje určitý stupeň fyzickej prípravy , aspoň základnú kondíciu , keďže za kamzíkom treba prekonávať veľké výškové prevýšenie a počítať s pár hodinovým výstupom do kopca. To že konečne prídeme na hrebeň nám nezaručuje, že nás tam budú kamzíky čakať. Takže k tomu treba prirátať aj pohyb v prostredí jeho domova.

Boj o teritórium skoro na jar

 

Batoh s foto výbavou a nevyhnutnými vecami nám veľmi nepomáha, ale predstava iného života tam hore , psychický oddych a vypnutie od hluku a života dole sú obrovskými motivátormi. A ak sa v našom hľadáčiku objaví naozaj vznešená postava kamzíka, rýchlo vieme zabudnúť na únavu.

Krkolomné naháňačky pri ktorých tuhne krv v žilách

 

Súčasťou môjho batoha je samozrejme aj teleobjektív. Na kamzíka Vám niekedy stačí 300-ka inokedy je krátka. Ja používam 300-ku s prípadne nasadeným tele konvertorom. Nevyhnutnou súčasťou mojej výbavy je aj diaľková spúšť a statív. Sú prostriedkom k technicky dokonalej fotke. Bola by škoda ak by momentom výnimočná fotografia bola poznačená pohybovou neostrosťou.

Dvojročné kamzíča, alebo háčikar

 

Vrátim sa však v rozdieloch počas ročných období. Jar je v horách krátka. Kým dole už môžeme vnímať blížiace sa leto, na hrebeňoch hôr pomaly schádza sneh a odchádza dlhá zima. Nastupuje jar poznačená koncom zimy a príroda sa rýchlo prebúdza. Rodia sa kamzičie mláďatá, ktoré sú veľmi skoro výborne pripravené na pohyb v ťažkom teréne hôr. Neskôr vytvárajú mamy kamzice škôlky a pod vedením vodiacej kamzice sa učia životu v horách.

Takéto intímnme chvíle sa podarí nafotiť málokedy

 

Fotografovanie kamzičej škôlky je veľkým zážitkom. Hry neposedných, skákajúcich detí, či šmýkanie sa na posledných zvyškoch snehu. Nie je však jednoduché dostať sa do ich blízkosti a chce to veľa trpezlivosti, kľudu a aj skúsenosti s ich správaním. Tak ako všetky mamy aj kamzice sú opatrné a musia kamzíčatá chrániť. Nie je to jednoduché , veď ich predátormi sú najbystrejšie šelmy ako rys a a dravce ako orol skalný.

 

Spoza hrebienka

 

Leto je pre kamzíkov časom vypásania sa na zelenej, čerstvej tráve. Majú nádhernú tmavo až hnedočervenú srsť. Pred ostrým a pre nich silným slnkom sa ukrývajú na skalných rímsach, pod ochranou a tieňom veľkých skál. Fotenie kamzíka v lete vyžaduje skoré vstávanie. Svitá už okolo štvrtej hodiny rannej , preto neraz stúpam po chodníku ešte za tmy pred treťou hodinou. Kamzík je typickým denným zvieraťom, a jeho aktivita je najsilnejšia ráno a večer. Navyše fotenie počas silného augustového, či júlového slnka počas dňa je takmer nemožné.

Spokojné prežúvanie po výdatnej rannej paši

 

Ranné východy slnka na hrebeni, sú však veľkým zážitkom. V lete treba počítať aj s možnou, neraz silnou búrkovou činnosťou. Ak ste zažili búrky, blesky medzi končiarmi, iste mi dáte za pravdu, že to nie je nič príjemné, dokonca je to život ohrozujúce. V septembri sa svahy kopcov porastenými čučoriedkami a brusnicami začínajú sfarbovať nádhernou červenou farbou. V kontraste so sýtozelenou kosodrevinou a žltnúcimi listami vytvárajú nádherne scenérie.

Po napadnutí snehu sa potrava hľadá ťažšie, zvlášť pre kamzíčatá

 

Nie nadarmo sa hovorí, že Tatry sú najkrajšie v jeseni. Jeseň je podľa mňa najvhodnejším obdobím na fotenie kamzíkov. Ich srsť má už výrazný čierny hrebeň, je hustejšia, prostredie je krásne a aj počasie stabilnejšie, bez silného slnka. Netreba veľmi skoro vstávať a aktivita kamzíkov je silnejšia. Koncom jesene sú už badateľné náznaky blížiacej sa kamzičej ruje. Samce sa združujú v okolí čried, navzájom sa porovnávajú a konfrontujú. Typické pre nich sú až dych berúce krkolomné naháňačky , po ťažkom až extrémnom teréne. Veľakrát mi zatuhne krv a myslím si, že už je to pre nich nezvládnuteľne. To, ako sú na toto prostredie stvorené, ich robí takmer nezraniteľnými.

Odpočinok v hmlistom počasí

 

Kamzičia ruja prebieha už od októbra do decembra. Nevýhodu fotenia v ruji je, že to čo sa odohráva na chvíľu pred Vami sa za pár sekúnd môže diať kilometer inde. Samce sa ženú jeden za druhým, až kým dominantný cap neodoženie svojho soka dostatočne ďaleko. V tomto období už môže napadnúť aj slušná vrstva snehovej pokrývky a vtedy už moje celoročné putovanie za kamzíkmi väčšinou končí. Veľká zima, extrémny vietor na hrebeni, krkolomný terén, ľad a hmla vyžadujú veľkú pripravenosť, výborné vybavenie a aj skúsenosti s pohybom.

Portrét na konci leta

 

V neľahkom počasí vznikla aj fotka omrznutej kamzice, ktorá sa skrývala pod skalou pred vyše 120 km/hod vetrom. Mrznúci dážď a sneh sa nestíhali pod tlakom poveternostných podmienok rozpúšťať na jej teplokrvnom tele. Viditeľnosť bola pár metrov ale raz za čas vietor rozohnal hmlu aj nízku oblačnosť a mohla vzniknúť takáto fotka. Veľmi si tu fotku vážim, lebo viem čo bolo za ňou.

Kamzík raz opäť ukázal, aká je v ňom sila, čo dokáže zvládnuť a v akých ťažkých podmienkach musí prežiť niekoľko mesiacov, aby na jar mohol opäť priviesť na svet ďalšiu generáciu nezlomných bytostí obývajúcich slovenské veľhory. Pre toto všetko je pre mňa kamzík symbolom húževnatosti, nezlomnosti a mojou srdcovou záležitosťou.